26.9.sme sa vydali na túru do Vysokých Tatier...
Bol to môj nápad,deti zostali u babky a ja som potrebovala vyvetrať hlavu.Na túre,ktorá v mojich spomienkach spred 12 rokoch bola úžasná a ani zďaleka nie tak náročná,ako naozaj bola...
Cesta na Hrebienok už nemala to čaro ako kedysi,ale už si asi každý zvykol. Popri Obrovskom vodopáde na Zamkovského chatu,kde sme sa ešte posilnili čajíkom a potom plnou parou vpred na Teryho chatu.Slniečko sa striedalo s mlou,ale bolo to ako v rozprávke.
Uf,konečne na Teryho chate!...naskytol sa nám úžasný pohľad naspäť do doliny a zažili sme aj záchranárov v akcii.Ale ako sme sa neskôr dozvedeli,bohužiaľ neúspešnej.
Dobre nasýtení a napojení sme sa od Teryho chaty pustili zdolať Priečne sedlo (2352m n.m.).Bolo to náročné,zozačiatku sme síce fučali, ale až na takmer kolmej stene tesne pred vrcholom som pochopila,že zo mňa horolezkyňa určite nebude.Párkrát som nemala ďaleko od paniky,keď som sa pustila reťaze a nohou nie a nie nájsť akýkoľvek skalný výstupok...
Keď sme sa prehupli na druhú stranu,zostupovali sme veľkým oblúkom k Zbojníckej chate.Ešte sme si ako spomienku postavili na skalu 4 kamienky ako symboliku našej rodinky.
A od Zbojníckej chaty,kde sme sa zohriali výborným bylinkovým čajom, sme už pomaly a unavene zostupovali dole, ku Hrebienku.
Cestou sme obdivovali krásne plesá,ale aj nosičov so zásobami pre chatu.
Nakoniec sme ešte postáli pri vodopádoch Studeného potoka a s vidinou nášho auta a vyložených nôh sme sa rútili do Starého Smokovca.
V Poprade sme sa výborne najedli v našej obľúbenej Slovenskej reštaurácii a večer posedeli s našimi dobrými kamarátmi Martinkou a Jankom,u ktorých sme aj prespali. Bola to naozaj náročná túra a ďalšie 3 dni sme ledva vstávali z postele,ale spomienky budú krásne... možno o mesiac si urobíme ďalšiu :-)
